Príchod zimy

Kuchyňa - Bartalová - Ostrý vrch - Snežný vrch - kopec bez názvu č.1 - kopec bez názvu č.2 - Staré hlavy - Hubalová - trampská útulňa pod Vysokou - poľovnícka chata v doline potoka Vývrat - Mešťanková - kopec bez názvu č. 3 - kopec bez názvu č.4 - Ražňová

Príchod zimy do Malých Karpát, to nie je žiadna rozprávka. To nie je Jakubisko a páperie z Perinbaby. Viete o čom je reč. Na scéne tam párajú potuchnuté duchne, ich obsah sa pohontŕtava vo vzduchu až napokon dopadne na zem sťa by snehová pokrývka. Potom dajú prestrih na nejaké zafúkané smreky z tatranskej snehovej kalamity, aby sa nepovedalo. Lenže karpatská realita je iná. Prevažne vlhká, prevažne mrazivá, často aj hmlistá. Strieda sa vietor, mráz, vietor, mráz, občas trochu snehu, odmäk, mráz a takto dookola. Sneh prevažne mokrý, alebo škrupina. Lesná zver prechádza na núdzový režim. Muflóny ako posledné vzdali výtrty a spolu so srnami, danielmi a jeleňmi schádzajú z kopcov nižšie ku kŕmidlám, aby sennou hlušinou prebili pocit hladu. Nad kopcami občas preletí pozdrav z ďalekého severu, teda gagotajúce véčko divých husí, ktoré si u nás hľadajú zimoviská. Dedinské šenky sú intenzívne vykurované cigaretlami štamgastov. Medzi nimi mládež. Naháňať sa za lobdou na ihrisku, na to je už zlý terén, naháňať sa za pukom na rybníku, na to je ešte tenký ľad. Rovnako ako každý rok, niektorí mládenci riešia svoje životné neúspechy či telesné nedostatky driftovaním na zľadovatených parkoviskách pomocou automobilu volcvágen golf. Taký je príchod zimy.

Nuž a čo my? Ideme zas tuláčiť? Pravdaže. Dohodli sme sa na druhý decembrový víkend s tým, že pochodíme pár kopcov v okolí Vysokej a východiskovým bodom bude obec Kuchyňa. Účasť bez debaty hlásia tuhí karpaťáci Jožo, Dona a Paľo Palica, pridáva sa Tibor, ktorého zaujala dokumentácia z predošlých akcií a partiu dopĺňa nezničiteľný Ing. Peťo. V lufte dosť dlho visela otázka, či pôjdeme na jednu alebo na dve noci. Začiatkom mesiaca v Karpatoch napadol slušný snehový základ, ale práve na piatok večer, kedy chceme vyraziť, hlásia dážď. Čo teraz? Akciu začíname vždy v šenku, odrazme sa od tohto status quo. V prípade, že pôjdeme až v sobotu ráno, bude potrebné nájsť šenk, ktorý je otvorený od ranných hodín. Obvolal som niekoľko šenkov v obci, no všetky otvárajú až okolo jedenástej, čo je príliš neskoro. Nastala situácia, ktorú by Jožo popísal nasledovne: Rozvažuješ misky váh po miligramoch a zrazu na jednu z nich drbne vreco cementu. Je to jasné, musíme ísť už v piatok večer.

Stretávame sa v Kuchyni na terase hostinca Na hornom konci. Predpoveď nesklamala, poctivo leje. Rozhodli sme sa, že v šenku budeme dovtedy, kým neprestane. Keď sme vstúpili do šenku, na privítanie sme dostali dymový direkt do ksichtu. Cigaretle-necigaretle, je zima a vetrať je neekonomické. Objednávame pivá s borovičkami a začíname plodnú debatu. Myslím, že sme v ten večer v šenku vyriešili širokú paletu spoločenských, politických, zdravotných, duchovných i duševných otázok vrátane temných zámerov globálneho prediktora, ktoré objasnil Peťo. Padli aj zaujímavé múdrosti. "Hej, čo máte proti plynnatosti? (Peťo)" "Na plynnatosť je najlepšia rasca. (Paľo)" Jožo zas uznal za potrebné osloviť miestnych štamgastov vo veci výstupu na vrch Bartalová nad Kuchyňou, kde chceme prespať. Chlapi tento kopec nepoznali, teda určite nie pod oficiálnym názvom a stále sa nás snažili presmerovať do kempu, neskôr na nejaký neznámy súkromný pozemok a potom niekde úplne inde do Karpát. Ktosi z partie nemiestne poznamenal: "Prinajhoršom budeme v správach na Jojke." Na to pán štamgast: "Né že tam povjedzá, že sem vás poslal do pi_i."

Okolo pol desiatej už neprší a tak vyrážame. Pri nakladaní ruksakov na chrbát si vyslúžil nejeden úsmev Peťo, ktorý sa rozhodol zahrnúť do svojej výstroje festivalový stan o priemere vojenského satelitu. Hovoríme o rozmere v zloženom stave. Argumentuje tým, že stan stačí vyhodiť do vzduchu a na zem dopadne postavený.

Kráčame hore ulicou a chvíľu skúšame spievať pieseň V pondelok do krčmy pôjdem. Vchádzame do tmy Modranskej doliny po takzvanej Modranskej ceste. Modranská cesta bola kedysi dôležitá obchodná trasa, ktorá spájala záhorskú a modranskú stranu Karpát. Prechádzali tadiaľto vozy s tovarom i drobní remeselníci s rebrinákmi. To bola príležitosť pre zbojníkov, ktorí ordinovali v odľahlej oblasti medzi Čermáčkou a Veľkou Homoľou a skrývali sa v hustých lesoch okolo pramenísk Stoličného potoka. Tá oblasť si do dnešných čias zachovala názov Zbojnícke.

Pôvodný plán bol vystúpiť na Bartalovú okolo Modranských skál. Peťo však vyhodnocuje situáciu inak a preberá vedenie na štýl "zodpovedný otec". Chce, aby sme na hrebeň vystúpili po zvážnici. Zvážnicu sme aj našli, ale po daždi bola dokonale blatistá a šmykľavá. Jeden krok hore, dva kroky dole. Volíme cestu cez krkaháje povedľa zvážnice. Do tmy sa sem tam ozývajú hrubé výrazy, keď nejeden člen partie chytí na blate šmyk.

Nakoniec sa vyškriabeme na hrebeň, kde sa našťastie drží sneh. Kráčame smerom k vrcholu Bartalovej a motáme sa po kadejakých chraštinách. Nakoniec nás stopy zveri privedú na pekný flek ako stvorený pre rozloženie stanov. Samotné rozkladanie stanov bola kapitola sama o sebe. Peťo naozaj vyhodil svoj fesťákový stan do vzduchu a naozaj ho mal hneď rozložený, zato ja s Paľom sme vyberali a súkali tyčky do stanu asi na trikrát. Teraz už viem, že tyčky stanu značky Coleman majú tupé a ostré konce, ktoré si neradno zmýliť.

Noc bola pokojná a Jožo nameral teplotu -1,8 stupňa. Ráno ma zo stanu vyhnala potreba podpísať sa do snehu na hnedo. Bolo niečo pred pol ôsmou a to som ešte netušil, že budeme vyrážať až o jedenástej. Chlapci zahlasovali za oheň a pomalý štart do dňa. Tibor skonštatoval: "Fuj, akože nechápem čo bolo včera v tej borovičke." Celý proces príprav na odchod nám trvá neuveriteľné tri hodiny, prsty v topánkach máme zmrznuté a gumené podrážky ohrievame nad pahrebou.

Keď konečne vyrazíme, po pár minútach prichádzame na peknú skalnatú vyhliadku Bartalovej.

Z Bartalovej je výhľad na Ostrý vrch (vpravo), Snežný vrch (vľavo)...

...na Vysokú smerom na severovýchod...

...a smerom na juh na Mešťankovú a Čertov kopec (vľavo)

Dnes to bude dril po menej známych kopcoch južne od Vysokej, odkiaľ tento známy karpatský vrchol uvidíme z rôznych uhlov. O povestné húpačky hore-dole nebude núdza. Hneď za Bartalovou strácame výškové metre a vzápätí stúpame na zalesnený vrchol kopca Ostrý vrch (533 m.n.m.). Nadmorskú výšku uvádzam zámerne, aby nedošlo k zámene so zrúcaninou hradu Ostrý kameň na hrebeni Zárub, alebo s Ostrou skalou za vrchom Starý plášť.

Na Ostrom vrchu mi napadla otázka, prečo sa vlastne volá Ostrý vrch. Odpoveďou bol direktívny zošup do doliny potoka Vývrat severovýchodným svahom kopca. Zostup bol vskutku strmý a dlhý. Stratili sme všetky nastúpané výškové metre.

Čaká nás strmý výstup kde musíme všetko nastúpať odznova. Kopec, na ktorý smerujeme, sa v niektorých mapách uvádza ako Soľný vrch, v iných ako Snežný vrch. Výstup je samozrejme radikálny diktát, priamo a bez zbytočných rečí. Na vrchole je naša námaha odmenená pekným skalnatým hrebienkom a výhľadmi na Vysokú a množstvo kopcov smerom na juh. Zároveň sa však do nás opiera prudký mrazivý vetrík severáčik, tak si čajovú prestávku doprajeme až nižšie v sedle. No ešte pár záberov zo Snežného vrchu:

Pod vrcholom, oproti Ostrý vrch, z ktorého ideme:

A výhľad na viaceré známe kopce, zľava Skalnatá a Čertov kopec, v strede Mešťanková, v popredí Ostrý vrch:

Ďalší bod programu je odlesnený vrchol bez názvu hneď oproti Snežnému vrchu smerom na východ. Južný svah tohto bezmenného kopca sa v mape uvádza pod názvom Rajnaer, ktorý som dodnes nepochopil. Buď ide o miestne priezvisko, alebo tu skúpil pozemky Ryan Air? Asi nie, otca im všivavého. Na vrchole sa nám opäť naskytajú výborné výhľady, no vietor nás vyháňa nižšie do závetria.

Bezmenný kopec zo Snežného vrchu:

Výhľad z bezmenného kopca - v strede hrebeň Vysokého Rajdu a v pozadí napravo od stredu Veľká Homoľa a Skalnatá.

V pozadí Vysoká:

Pripájame sa na zvážnicu, ktorá vedie popod hrebeň Vysokej a kráčame smerom na východ k ďalšiemu bezmennému kopcu. Scenár z predošlých vrcholov sa opakuje, no výhľady sú chudobnejšie a vietor ešte ostrejší.

Vraciame sa na zvážnicu a mierime opäť na východ, tentokrát k ďalšiemu kopcu s názvom Staré hlavy. Tu už na niektorých členoch výpravy badať, že Staré hlavy sú im dosť u prdele a toto odbáčanie k rôznym vrcholom v zmysle vandráckeho prieskumníctva ich láka asi tak ako Kája Gotta death metal. Nakoniec si nechávame ruksaky pri zvážnici a ideme na ľahko. Staré hlavy neponúkajú prevratné výhľady, pridanou hodnotou je azda len pohľad na skaly severovýchodného hrebeňa Vysokej.

Fotíme na sedláka s telefónmi:

Čas pokročil a tak rozmýšľame, ako dnes vyriešiť nocľah. Niektorí sú premrznutí, iní majú vlhko v topánkach, v noci má byť mínus sedem, chcelo by to vytiahnuť nejaké eso z rukáva, alebo aspoň trápneho žolíka. Celkom neplánovane mi napadlo, že Jožo kedysi spomínal trampskú útulňu kdesi pod Vysokou. Aby sme však predišli nedorozumeniu, položili sme si základnú otázku: "Na koľko percent si si istý ako sa tam ide?" "78." "Takže ešte v lufte lieta tých vy_ebaných 22." "Áno." "Tak tam poďme." Plán je jasný. Zostúpili sme na rázcestie Hubalová a tu sa lúčime s Peťom, ktorý avízoval účasť len na jednu noc.

My zostupujeme po asfaltke k prameňu potoka Vývrat. Nachádza sa tu veľmi pekná a kvalitná studnička, ktorú vybudoval modranský turista a značkár Ružek. Za tento počin klobúčik dole. Vodu máme, už len nájsť tú chajdu.

Zostupujeme po ceste po prúde potoka a v strmej zákrute odbáčame do nenápadnej dolinky. Tu sa odpájajú dva bočné pramene potoka a jeden z nich by nás mal zaviesť k útulni. Jožo vyberá ten ľavý, pričom je otázne, či to nebol ten pravý. Kráčame zvážnicou popri prameni a po 15 minútach dorazíme na lúku pod skalou. Za lúkou postupne objavíme hajzelbúdu a aj útulňu. Spadol nám šuter zo srdca. Jožove znalosti nám dnes zabezpečia kráľovský nocľah.

Útulnička je malá, no prekvapujúco luxusná. Ide o kamennú pivničku zapustenú do svahu a obohatenú o drevenú predsieň. Vo vnútri je vymurovaný kamenný krb, vonku sú opreté pílky na drevo, zima nám nebude. Zvláčame drevo, rozkladáme oheň. Sušíme veci, ohrievame nohy. Varíme čaj na Paľovom variči. Zo stola zmetieme mišačince a chystáme hostinu v podobe pečených klobás, cibule, cesnaku. Vonku fúka mrazivý víchor a tak sme radi, ako sme dnes dopadli. Paľo konštatuje: "To je vec ten oheň. Kto to vymyslel?" Chvíľu sa cítime ako zlatokopi na Klondajku. V predsieni začínajú vystrájať myši a Tibor im hádže kus chleba, aby v noci dali pokoj. Dona drichme v kúte a myši má na háku.

Hostina a piecka:

Lehárko:

Tu by som sa rád na chvíľu pozastavil nad históriou tejto útulne. Každý, kto zažil nocľah vo voľne prístupných trampských búdach, vie, že ide spravidla o jednoduché drevené chatky postavené na spôsob senníka, alebo zrubu. Kde sa tu teda vzala tá pivnica? Hľadal som informácie na trampských internetových stránkach, až som sa dopátral k príbehu trampskej osady Vysoká. V roku 1975 tu partia štyroch trampov založila trampskú osadu, pričom na vybudovanie prístrešku využili starú polozasypanú pivničku. Tá bola pozostatkom po starej horárni, ktorá v tom čase už neexistovala. Stála na kraji čistinky, ktorá sa v lesníckych mapách uvádza s názvom Čermákova záhrada. Šerif osady v roku 2003 odišiel na svoj večný trampský vander a tak útulňa údajne postupne chátra. Či ju ešte niekto akýmkoľvek spôsobom spravuje, nie je známe, ale zatiaľ vyzerá celkom dobre. Každopádne, ideálnejšie miesto pre trampskú útulňu by ste ťažko hľadali. Lúka, prameň, skala a chodníček smerom k Vysokej, proste ideálna kombinácia ako pivo a borovička.

V útulni sa nám podarilo vykúriť na fantastických 12 stupňov, ale neustále sme museli vetrať. Najmä vtedy, keď nás už od dymu štípali oči. Keď vonku zafúkal vietor, zahnal dym naspäť dolu komínom a cez krbový otvor nás pekne vyúdilo. Nechceli sme sa zadusiť oxidom uhoľnatým a tak sme na noc nechali dvere pootvorené. Spali sme hádam 10 hodín. Od deviatej večer do siedmej ráno. Ráno bolo v miestnosti ešte stále okolo 5 stupňov, taký luxus sme si hádam ani nezaslúžili.

Jožo išiel zaránky položiť kábel do hajzelbúdy a našiel tam tento pravdivý nápis.

...vysral

Po raňajkách balíme kufre a ideme do rici. V útulni nechávame vzroný poriadok. Na toto miesto budeme spomínať v dobrom. Pánom trampom ďakujeme.

Vonku svieti slnko a je mrazivo. Deň ako stvorený pre šlapanie. Dnes máme na pláne prejsť do Modranskej doliny a vystúpiť na dva vrcholy: Mešťanková a Ražňová. Schádzame na asfaltku do doliny potoka Vývrat. V noci riadne prituhlo a cesta je dokonalne namrznutá. Máme čo robiť, aby sa nám nohy nerozlietali do strán. Napriek tomu Paľo po chvíli chôdze predvádza ukážkové prevedenie tzv. kabele a ocitá sa na zemi. Čo s tým má vlastne kabela? Pre neznalých vysvetlím: Idete v zime z obchodu a v ruke držíte kabelu s nákupom. V kabeli sú rožky, vajíčka, zavárané uhorky, kompóty, pomaranče, cibule, horčica a klobásy. Na chodníku chytíte šmyka, padnete na riť, kabela vyletí do vzduchu a rozpleskne sa po celej ceste. Rozbité uhorky, rozkotúľané cibule, otlčené pomaranče, celý jazdný pruh od vajec, rožky mokré od kompótov a zasraté od horčice. Určite sa vám už stalo pri chôdzi, na lyžiach, na korčuliach, či na bicykli, že ste predviedli ukážkovú "kabelu".

Dolinou schádzame k miestu, kde je západný hrebeň od kopca Vysoký Rajd smerom k Ostrému vrchu najnižší. Tadiaľto prejdeme z doliny potoka Vývrat do Modranskej doliny. Vhodné miesto sme našli pri veľkej lúke s poľovníckou chajdou. Stúpame hore na hrebeň, kde sa nám ukazuje rozľahlý kopec Mešťanková. Schádzame do doliny k potoku Malina. Odtiaľto začneme stúpať na Mešťankovú. Paľo to odhaduje na prísnych 300 výškových metrov.

Na vrchole Mešťankovej (601,1 m.n.m.) je ako v mrazáku. Výhľady si tu veľmi neužijete, vrchol je obklopený stromami. V mape starých banských diel je na južnej strane kopca zaznačených niekoľko starých štôlní. V publikácii Podzemie Malých Karpát sa píše, že tu v 17. - 18. storočí baníci narazili na zlato, striebro i meď. Hádam sa sem ešte niekedy vrátime a skúsime štôlne nájsť. Na Mešťankovej sa dlho nezdržujeme, pretože duje silný severák.

Kráčame ďalej po hrebeni smerom na západ, prechádzame cez vrchol bezmenného zalesneného kopca a ocitáme sa na rúbanisku. Tu už vidíme záverečný kopec našej akcie - Ražňovú.

Napravo Ražňová, naľavo kopec s lúčkou bez názvu:

Ešte pred Ražňovou sme sa rozhodli vystúpiť na blízky otvorený trávnatý kopec bez názvu. Bola to správna voľba. Z tohto kopca sa nám naskytol parádny kruhový výhľad. Videli sme ako na dlani všetky kopce, ktoré sme prešli včera aj dnes a mnoho iných karpatských kopcov smerom na východ a na juh. Na západe vidíme rozľahlé roviny Záhoria a Rakúska.

Výhľad na Vysokú a pod ňou zľava kopce Ostrý vrch, Snežný vrch, kopec bez názvu č.1, kopec bez názvu č.2, Staré hlavy:

Zídeme do sedla a stúpame na skalnatú Ražňovú.

Hotovo, posledný kopec výpravy. Dnes sa už pôjde len dole kopcom. Cieľ je opäť obec Kuchyňa, kde sme štartovali pred dvoma dňami. Po ceste míňame pravdepodobne náchniapnú osadu "Red Bull". Partia, čo si tu postavila šiator, zrejme obľubuje nápoj Red Bull, lebo si vlastnoručne vyrobili drevené logo tejto značky.

Schádzame k vodnej nádrži Kuchyňa. V miestach, kde sa potok vllieva do nádrže, sú zaujímavé miesta, kde si bobry stavajú hrádze. Močaristým terénom vedie drevená lávka, vďaka ktorej sa môžete bezpečne poprechádzať bobrím svetom. Teda až kým neprídete k bodu, kde je lávka zrútená a musíte sa vrátiť naspäť.

Mať ich zuby:

V Kuchyni pri šenku sa naša akcia končí. Čo dodať, čo odporučiť? Pochodili sme menej známe kopce s netradičnými výhľadmi na okolie Vysokej. Bartalová, Snežný vrch s náprotivným bezmenným vrchom, či Ražňová s náprotivnou odlesnenou vyhliadkou určite stoja za výlet. V januári pokračujeme.

A trasa bola takáto:

18,2 km, +1033 m